,,To
myslíš fakt vážne? Ty si skutočne naživo videla Zayna Malika
a Perrie Edwards?“ neveriacky a asi po stýkrát sa ma
pýtala Amy. ,,Áno, smrteľne vážne.“ odpovedala som. „A aký
bol?“ spýtala sa. ,,No aký asi? Ako Zayn Malik. Úplne dokonalý.
Tie jeho hnedé oči a čierne vlasy a ... no proste dokonalosť
sama.“ povedala som a obidve sme sa začali rozplývať. ,,A
Harryho si náhodou nestretla?“ opýtala sa nakoniec. ,,Jasné. Kým
som vrátila do hotela, stretla som Harryho, Liama, Louiho, Nialla,
dokonca aj Paula a Josha. A áno. Tesne pred hotelom som
videla ešte aj Lux.“ ironicky som poznamenala a poklepala sa
po čele, čím som sa jej snažila naznačiť, či jej nešibe.
,,Tak fajn, fajn. Veď sa len pýtam.“ dodala Amy.
Na
obed sme si objednali kuracie stehno s ryžou a hranolkami
a k tomu (samozrejme) kofolu.
,,Čo
keby sme šli na nákupy? Na Oxford Street. A urobíme to tak ako
doma. Naberieme si kopu oblečenia, potom budeme všetko skúšať a
v kabínkach sa budeme tajne fotiť. Hm? Čo ty na to?“ navrhla
Amy, keď sme dojedli. ,,Fajn. Aspoň sa zabavíme.“ odpovedala
som.
Z hotela
sme vyrazili až o hodinu (chvíľu nám totiž trvalo, kým sme
sa upravili :D hehe) a zamierili sme na Oxford Street. Od hotela
to nemáme ďaleko, tak sme šli pešo.
Prešli
sme asi sto obchodov a boli sme už totálne vyšťavené. Keď
sme sa pomaly vracali domov, pred jedným z výkladov Amy
zvolala: ,,Omg, pozri na tie krásne šaty! Poď, tie si musím
vyskúšať!“ ,,Tak fajn. Ale rýchlo. Už fakt nevládzem.“
povedala som a so všetkými taškami som sa trepala do obchodu
za Amy. Samozrejme, že sme sa v tom obchode zdržali viac než
hodinu a skúšali všetko možné. Nakoniec si Amy tie šaty aj
kúpila a ja som sa nechala prehovoriť na šortky a košeľu
(tak fajn, nemusela ma prehovárať). Keď sme stáli pri pokladni,
tak (ako vždy) som na košeli našla malú dierku. ,,Počkaj ma tu,
idem si ju vymeniť.“ povedala som a už som chcela ísť, keď
mi povedala: ,,Bože Alice! Vždy nájdeš nejakú chybičku. Veď si
popýtaj zľavu.“ povedala a prevrátila očami. ,,A čo
z toho budem mať? Dá mi zľavu možno jednu libru a tá
dierka tam aj tak ostane. Sme tu viac ako hodinu. Tak tie 2 minúty,
kým ju pôjdem vymeniť ťa nezabijú.“ povedala som a odkráčala.
Amy
Ach,
ona sa asi nikdy nezmení. Povedala som si pre seba a čakala
v rade pri pokladni. ,,Prepáč, hovorila si niečo?“ ozvalo
sa za mnou. Automaticky som sa otočila. Stál tam chalan, asi
o hlavu vyšší odo mňa. Tmavohnedé vlasy mu padali do čela
a veselé gaštanovohnedé oči upieral rovno na mňa. ,,Ja?“
opýtala som sa ako pripečená. ,,Áno, ty.“ povedal a naširoko
sa usmial. ,,Nie.“ odpovedala som a chcela sa mu otočiť
chrbtom keď povedal: ,,Mimochodom, som Jeffrey.“ povedal a znova
sa usmial. A čo ja s tým?. Pomyslela som si. To mu teraz
akože mám povedať svoje meno alebo čo? Veď ho ani nepoznám. ,,A
ty si?“ prerušil ma zo zamyslenia. ,,Ehm ...“ rýchlo si niečo
vymysli ,, ... Stacy ... som Stacy.“ povedala som a naširoko
sa usmiala. Omg! Hlúpejšie meno ťa nenapadlo? ,,Aha. Tak, Stacy,
nechcela by si ísť niekam, napríklad na zmrzlinu?“ opýtal sa
a znova ukázal tie svoje rovné zuby. Óóó, tak toto nie.
Pomóc. Zachráňte ma niekto. A kde vlastne toľko trčí
Alice. Už tu mala dávno byť. Keby tu bola, nič z toho by sa
tu teraz nemuselo diať. Lenže Al tu nie je, takže Amy musíš to
zvládnuť sama. A asi by som mu mala odpovedať, pretože EŠTE
STÁLE SA NA MŇA POZERÁ. ,,Ou, rada by som, ale teraz vážne
nemôžem. Už je neskoro a ja ešte musím ísť niečo
nakúpiť, takžeee ... možno nabudúce.“ Čo to trepem? ,,To je
škoda. Fajn. Tak teda nabudúce.“ odpovedal a stále sa
usmieval. ,,Tak sa maj.“ povedala som, rýchlo zaplatila
a vypochodovala z obchodu. Rýchlo som utekala za najbližší
roh a dúfala, že sa ten Jeffrey nebude pozerať, kam idem.
Počkala som kým Alice vyšla z obchodu a potom som na ňu
zakývala, aby prišla ku mne. Už len z jej výrazu som
usúdila, že všetko videla.
,,Óóó,
čo sa to tam vnútri dialo?“ opýtala sa s úškľabom na
tvári.
,,Nič.“
odpovedala som. ,,Absolútne nič.“
,,Ale
no tak. Všetko mi povedz. Prosííím.“ povedala a nahodila
psie oči.
,,Ale
prosím ťa, Alice. Chlapec si len myslel, že keď sa spraví
sprostý, tak že mu na to hneď skočím.“ povedala som a mávla
rukou.
,,A
čo spravil?“ opýtala sa nechápavo.
,,Tak
najprv sa ma opýtal, či som niečo hovorila. Keď som mu povedala,
že nič, tak mi povedal ako sa volá a hneď ma začal pozývať
na zmrzku.“ povedala som a ani neviem prečo, ale bola som
dosť naštvaná.
,,To
fakt? Wow. Chlapec má odvahu.“ povedala Alice a neveriacky
krútila hlavou.
,,Fajn.
Už to neriešme a poďme do hotela. Som strašne unavená.“
povedala som a nahlas zívla. Vykročila som smerom k hotelu
a Alice išla za mnou.
Keď
sme prišli do hotela, všetky veci, ktoré sme nakúpili, sme
nechali v taškách na zemi a narýchlo sme si objednali niečo
na večeru. Kým nám priniesli jedlo, osprchovali sme sa, potom sme
zjedli večeru a totálne vyčerpané sme sa hodili na posteľ
a zaspali.
Ráno
sme sa rozhodli, že sa pôjdeme naraňajkovať do bufetu. Tak sme sa
rýchlo umyli, obliekli a výťahom sa spustili na prízemie. Keď
sme prišli do bufetu, vzali sme si tácky a postavili sa do radu k
švédskym stolom. Kým sme čakali v rade, začala som sa obzerať
po miestnosti. Raňajkovali sme tu dosť často, pretože tu dobre
varili a bolo to tu aj pekne zariadené. Jednoduché drevené stoly
pre štyroch boli rozmiestnené tak, aby bolo všade dosť miesta a
zároveň to vyzeralo veľmi zaujímavo. Chvíľu som to všetko ešte
obdivovala, keď som zbadala …
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára