Cause we are the same - 1.časť

Tak tu ju máte. Prvú časť poviedky CWATS (Cause we are the same). Dúfam, že sa vám bude páčiť. Pridala by som aj nejakú fotku ako si predstavujem Alice a Amy, ale chcem, aby ste si ich predstavili tak ako chcete vy, podľa vlastnej fantázie. - Grace :*


,,Alice, upokoj sa!“ zakričala na mňa mama, keď som bezhlavo začala pobehovať po dome. ,,Veď dobre. Ale stále si nie som istá, či už mám všetko zbalené.“ povedala som a unavene sa hodila na pohovku. ,,Neboj sa. Určite máš všetko. Veď sa balíš už od soboty. A aj keby si niečo zabudla, tak si to v Londýne kúpiš.“ povedala mama. Vždy sa ma snažila upokojiť a vždy sa jej to aj podarilo. Ale teraz som bola fakt ako na ihlách. ,,No to určite. Také niečo ani nespomínaj. Toto majú byť tie najlepšie prázdniny, aké som kedy zažila a určite neplánujem behať po Londýne a narýchlo zhánať všetky veci, ktoré zabudnem. Radšej si idem ešte raz prekontrolovať, či mám všetko zbalené. A kde je vlastne Amy? Už tu mala dávno byť. Idem jej radšej zavolať.“ hneď ako som to povedala, vyskočila som z pohovky a utekala do izby po telefón.

,,Amy? Kde si toľko? Už si tu mala dávno byť. Vlak odchádza už o 2 hodiny a ...“

,,Upokoj sa Al. O 15 minút som u teba. Pol hodiny som stála v zápche a ani tento taxík nie je F1-tka. A neboj sa, vlak stihneme aj keby sme mali na stanicu prísť s jazykmi pricapenými na zemi.“ zasmiala sa a ja som musela tiež. Amy vždy vedela ako ma rozosmiať. ,,Tak fajn. Ale ponáhľaj sa. Zatiaľ sa maj.“ zložila som, ešte raz som skontrolovala či mám všetko, batožinu som odniesla pred dvere a čakala na Amy. Asi po 2 minútach zazvonil zvonček a ja som šla otvoriť. Len čo som otvorila dvere, naskytol sa mi neuveriteľne smiešny pohľad a ja som sa začala nekontrolovateľne smiať. Chudák Amy tam stála červená ako paprika a v rukách držala kufor, cestovnú tašku, na chrbte mala ruksak a cez plecia ešte prehodenú kabelku. ,,Čo keby si sa prestala smiať a pomohla mi?“ opýtala sa ma a ja som hneď nahodila vážnu tvár a aj keď som nasilu premáhala úsmev, zobrala som jej cestovnú tašku a položila ju k našim veciam. Amy išla za mnou a postupne zo seba všetko zložila. Vtom prišla mama a zahlásila: ,,Dobre dievčatá. Berte všetky veci a vyrážame. Odveziem vás na stanicu.“ ,,ČOŽE??? To nemyslíte vážne?!“ skríkla Amy a ja som myslela že sa tam rozplače. To som už ale nevydržala a vybuchla som do nekontrolovateľného rehotu. Keď som si uvedomila, že na mňa všetci zízajú ako na pripečenú kravu, hneď som sklapla a len som povedala: „Fajn. Tak poďme.“ Potom som sa otočila k Amy a dodala: „Neboj sa. Pomôžem ti s tým.“ ,,Tak v to dúfam.“ povedala, a opäť na seba kotila všetky tašky.

Keď sme prišli na stanicu, mali sme ešte pol hodiny do odchodu vlaku. Tak sme si ešte šli kúpiť nejaké jedlo na cestu a potom sme sa konečne natrepali do nášho kupé vo vlaku.

Po necelých 3 hodinách cesty sme konečne dorazili do Londýna. Poviem vám, je to krásne mesto. Kamkoľvek sa pozriete, všade nájdete niečo, čo vás nadchne.

,,Ja tých ľudí asi nikdy nepochopím. Je tu toľko krásnych vecí a oni sa stále len niekam ponáhľajú. Mali by sa aspoň niekedy nachvíľu zastaviť a pozrieť si všetku tú krásu.“ povedala som a roztiahla ruky okolo seba. ,,Ty vidíš more každý deň a tiež sa pri ňom nezastavíš vždy keď ho vidíš. Oni toto tu vidia každý deň a keby sa pri tom mali vždy zastavovať, tak by nikdy nič nestíhali.“ ,,Tak v tom máš pravdu.“ Amy vždy vedela čo má povedať. A ako zázrakom mala vždy pravdu.

Cestu do hotela som si naplno užívala aj keď cesty taxíkom neznášam. A ešte k tomu chudák taxikár mal problém všetku našu batožinu natrepať do kufra. Nakoniec sme asi tretinu batožiny aj tak museli zobrať k sebe do auta. Taxikár z toho nebol dvakrát nadšený, ale čo mal chudák robiť.

Len čo sme prišli do hotela, na recepcii sme si prevzali kľúče od izby, ktorú sme  mali už dávno rezervovanú. Výťahom sme sa vyviezli na siedme poschodie, otvorili dvere do izby a ... a mysleli sme, že sme v nebi. Tak nádhernú izbu sme ešte nikdy nevideli. Biele steny, orechovo hnedý nábytok s červenými doplnkami. To všetko vyzeralo tak nádherne. Izba bola rozdelená na niekoľko častí. V jednej bola obrovská manželská posteľ, minišatník a wecko. Ďalej tu bola jedna kúpeľňa a v strede obývačka, v ktorej sa nádherne vynímala červená sedačka, pred ňou malý hnedý stolík a obrovská plazmová televízia na stene. Najprv sme na tú nádheru len pozerali, až sme nakoniec rozhodli, že by bol najvyšší čas sa vybaliť. Tak si každá z nás vybrala svoju posteľ (keďže tu bola len jedna, tak sme sa o ňu museli podeliť), vybalili sme sa, zavolali na recepciu a objednali si obed.

,,Dnes už nikam nechoďme.“ povedala Amy, keď sme dojedli. ,,Oddýchnime si z cesty a zajtra môžeme prejsť hoc aj celý Londýn, len dnes už prosím ťa nikam nechoďme. Tá batožina ma totálne zabila.“ dodala a vzdychla si. ,,Tak to ti verím. Fajn. Dnes si oddýchneme a zajtra si pôjdeme ísť pozrieť okolie.“