Prvé
dni v Londýne sme si naplno užívali. Pozreli sme si všetky
najväčšie turistické atrakcie ako Big Ben a London Eye
a neviem čo všetko ešte. Aj počasie nám prialo. Bolo krásne
slnečno, na oblohe ani mráčika. A potom sa to stalo. Asi po
týždni začalo pršať. Áno, naozaj sa to stalo. Počasie nás
kruto zradilo. A teraz sedíme na hotelovej izbe a umierame
nudou.,,Už
to viac nevydržím!“ skríkla som a vyskočila od stola. Amy
práve ležala na zemi pred televízorom a lúštila krížovky.
Keď som vykríkla, tak sa zľakla, že sa až hlavou tresla do
stolíka. ,,Auuu!!! Čo tu vrieskaš ako zmyslov zbavená?! Chceš
aby som dostala srdcovo-cievny infarkt a ešte si aj rozbila
hlavu??“ povedala a hodila na mňa ten najvražednejší
pohľad, aký som kedy videla. ,,Prepáč. Ale už to tu fakt
nevydržím.“ kým som to hovorila, vstala som od stola a išla
som do chladničky (kde máme aj mini mrazničku) po kus ľadu
a podala som ho Amy. ,,Tu máš. Prilož si to na hlavu, aby sa
ti nespravila hrča. Ja sa idem prejsť.“ ,,Teraz? Po takom daždi?“
povedala prikladjúc si ľad na hlavu. ,,No a čo. Radšej sa
budem prechádzať vonku po daždi ako by som mala trčať tu
a pozerať na nejaké nudné programy v tej drahej telke,
čo visí hentam.“ odvrkla som a hlavou hodila smerom
k nablískanej plazmovej televízii. ,,Tak ako chceš. Hlavne si
nezabudni dáždnik.“ zachechtala sa Amy. ,,Ok. Maj sa.“ vzala
som dáždnik a vyšla z izby. Ako som išla po chodbe,
z každej izby sa ozývali nejaké zvuky a hlasy. No jasné.
V takomto počasí je každý zatvorený na izbe. To len ja,
Alice Graham musím byť výnimka. Výťahom som sa zviezla na
prízemie a vyšla z hotela. Tak fajn. Možno nie som
jediná trafená hus, ktorá chodí v takom daždi von. Na ulici
bolo totiž toľko ľudí ako v úplne obyčajný deň. Tak
moment, veď toto je úplne obyčajný deň. No super. Už sa
rozprávam sama so sebou. Veď sa ani nečudujem. Keď je človek
niekoľko dní zatvorený medzi štyrmi stenami ako väzeň, tak sa
tomu ani nečudujem. Nakoniec je dobre, že som sa išla prejsť.
Aspoň si prevetrám hlavu a usporiadam myšlienky. Dokonca už aj
prestalo pršať, takže ... ,,Do čerta! Nevieš dávať pozor?!
O do riti! Môj mobil!“ ,,O bože, prepáč. Nechcela som.
Nevidela som ťa.“ Ja som taká koza! Rozprávam sa sama so sebou
a takto to dopadne. Ako som tak išla po ulici, vrazila som do
nejakého chalana, jemu vypadol z ruky mobil a skončil pod
kolesami auta. ,,Nevidela si ma? Veď som išiel rovno oproti tebe.“
povedal a pozrel na mňa pohľadom, ktorým mi chcel naznačiť, že
zrejme nie som normálna. ,,Ja viem. Prepáč. Zamyslela som sa a
...“ ,,Tak fajn. Teraz je to už aj tak jedno. Tebe sa nestalo
nič?“ opýtal sa ma a pozrel sa mi do očí. Wow! Také
krásne hnedé oči som ešte nikdy v živote nevidela. A tento
chalan mi je tak strašne povedomí a ... a asi by som mu mala
odpovedať. ,,Ehm, áno ja som v pohode, ale tvoj mobil, no,
mrzí ma to. Ja ti to zaplatím ...“ ,,Nie, nie! To určite
netreba. Mám ešte jeden. A mimochodom, som Zayn.“ povedal
a nahodil ten najkrajší úsmev, aký som kedy videla. ,,Ale to
asi vieš.“ dodal. ,,Nie. Odkiaľ by som to ...“ ,,Zayn! Zayn,
kde si toľko.“ Zakričala nejaká blonďavá baba a pribehla
k nám. Aj ona mi bola nejaká povedomá. ,,Kto je to?“
opýtala sa. Zayn chytil tú babu okolo pása a povedal mi:
,,Toto je moja priateľka Perrie,“ potom sa otočil k nej
a povedal: „Perrie, toto je ... Ako sa vlastne voláš?“
opýtal sa ma. ,,Alice.“ povedala som. ,,Perrie, toto je Alice.
Zrazil som sa s ňou a nejak sme sa zakecali.“ dodal
a božsky sa usmial. ,,A nič sa ti nestalo?“ opýtala sa ho
Perrie. ,,Nie, mne nie, ale môj mobil, ... no, ... neprežil to.“
povedal a ukázal na doslova kôpku šrotu na ceste. ,,Au.“
Povedala Perrie a zatvárila sa, akoby ju niečo zabolelo. ,,Ja,
... ja to zaplatím.“ začala som znova a pritom som koktala ako
nejaké hanblivé 5-ročné decko. ,,Nie. Už som povedal, že nie.
Bol to len mobil. Aj keď najobľúbenejší.“ protestoval Zayn, aj
keď pri poslednej vete zosmutnel. Chcela som niečo povedať, ale
Perrie ma predbehla. ,,Tak vidíš, zlatko. Už dávno som ti
hovorila, aby si ten mobil so sebou nikam nenosil, lebo ho zničíš.
A takto to vyzerá, keď ma nepočúvaš. A ty ... ehm ...“
,,Alice“ doplnila som ju ,,... ach áno, Alice. Nerob si starosti.
Doma má ešte aspoň 2 ďalšie.“ povedala a usmiala sa. Milé
dievča, pomyslela som si. Už som sa chcela rozlúčiť, keď vtom
k nám prišli 2 dievčatá a začali si pýtať autogram
a fotku. Zayn s Perrie im s radosťou sa im s radosťou
podpísali a začali sa s nimi fotiť. Najprv som
nechápala, čo to robia. No keď tie dievčatá odišli, všetko mi
docvaklo. ,,Tak už viem odkiaľ ste mi taký povedomí. Veď ty si
predsa Zayn Malik. Zo skupiny One Direction a ty,“ otočila
som sa k Perrie, „ty si jeho priateľka Perrie Edwards
z Little Mix. Že ma to skôr nenapadlo. A celý čas na
vás pozerám, že odkiaľ vás poznám.“ zasmiala som sa a oni
tiež. Zayn sa na mňa pozrel a opýtal sa: ,,Chceš autogram?“
,,Ou, rada, ale teraz už musím ísť. Tak možno nabudúce.“
odpovedala som aj keď nám všetkým trom bolo jasné, že už
zrejme žiadne “nabudúce“ nebude. No nechcela som byť ako
nejaká otravná fanúšička. ,,Tak fajn. Maj sa“ pozdravil. ,,Maj
sa Alice. Rada som ťa spoznala.“ povedala Perrie a spolu so
Zaynom odišli. Ešte chvíľu som za nimi pozerala, ale potom som sa
vrátila späť do hotela, lebo opäť začalo pršať. No celou
cestou som rozmýšľala nad Perrie a Zaynom. Páni. Mám ja ale
šťastie. Pár dní v Londýne a hneď stretnem také
hviezdy. Len škoda, že so mnou nebola aj Amy. Potom by sme sa
s nimi možno aj odfotili. Kto vie. No, to sa už ale nedozviem.
A zrejme ich už ani nikdy nestretnem. Rozmýšľala som nad
nimi až kým som neprišla do hotela. Vošla som do izby, zatvorila
za sebou dvere, pozrela som na Amy (ktorá na počudovanie ešte
stále ležala pred televízorom s krížovkami v ruke)
a s úsmevom na tvári som povedala: ,,Tak toto mi
neuveríš.“
pekná poviedka :) ... som zvedavá čo bude nasledovať ďalej :)
OdpovedaťOdstrániť