,,Alice, čo budeme robiť?“ opýtala sa ma Amy, keď sme sa vrátili do hotela. Po paintballe nás chalani odprevadili k hotelu a odišli, pretože mali nejaké povinnosti.
,,Neviem. Mohli by
sme sa ísť niekam prejsť. Čo ty na to? Lebo odkedy sme spoznali
chalanov, tak sme stále len s nimi. Niežeby mi to vadilo, ale už
si ani nepamätám, kedy sme boli poslednýkrát niekde bez nich. “
navrhla som.
,,To je pravda. Tak
fajn. Mohli by sme si ísť niekam sadnúť na zákusok a potom sa
prejsť po parku alebo tak.“ súhlasila Amy.
,,Ok. Tak na čo
ešte čakáme? Poďme!“ povedala som, vstala zo stoličky a
zamierila k šatníku. Nasledujúcu hodinu sme strávili tým, že
sme sa stále prezliekali a radili si, čo na seba. No, čo už.
Aspoň sme sa nenudili. Keď sme sa konečne poobliekali, namaľovali
a učesali, mohli sme vyraziť.
Vonku bolo krásne
slnečno, čo sa v Londýne nevidí často, tak sme sa rozhodli, že
pôjdeme cez polku Londýna peši až k našej obľúbenej kaviarni,
ktorú sme objavili pár dní po tom, čo sme sem prišli. Cesta nám
trvala dosť dlho, ale nám to vôbec nevadilo. Aspoň sme sa prešli
a nadýchali sa „čerstvého“ mestského vzduchu.
Vošli sme do
kaviarne a zamierili k stolu úplne vzadu. Ani neviem prečo, ale
vždy si sadáme dozadu. Možno preto, že je tam viac súkromia. Tak
sme si sadli, začali sa rozprávať, a popritom sme čakali na
čašníka. Konečne sme sa mohli v kľude porozprávať o chalanoch.
,,Al, čo budeme
robiť? Ja mám Harryho veľmi rada, dokonca si myslím, že ho aj
ľúbim, ale, … čo s nami bude ďalej? O necelé 3 týždne sa
vraciame späť do West Lulworth. Čo bude potom?“ zdôverila sa mi
Amy.
,,Presne nad tým
rozmýšľam aj ja. Ja a Niall, no, neviem, či je to láska, ale,
no, niečo ma k nemu ťahá, ale neviem, čo to je.“ povedala som.
,,Zrejme tie jeho
prenikavé oči, v ktorých sa každé dievča tak bezhlavo stráca.“
povedala ironicky a začala sa ovievať rukou.
,,Héééj!!! Tak
pozor! Hovoríme tu o mojom chlapcovi.“ povedala som, no hneď nato
som si zahryzla do jazyka.
,,Ahaaa. Takže on
je TVOJ chlapec.“ to slovo ešte naschvál zvýraznila.
,,To … to … to
som fakt povedala?“ začala som koktať.
,,Áno, Alice, fakt
si to povedala.“ zasmiala sa.
,,Ups. Ale keď, ono
to zo mňa vyšlo tak samo a ...“
,,Lúbiš ho“
prerušila ma. Pozrela som na ňu. Jemne sa usmievala, no na očiach
som jej videla, že to myslí úprimne.
,,Myslíš?“
opýtala som sa potichu. Skoro ma ani nebolo počuť.
,,Nemyslím. Ja to
viem.“ usmiala sa. Sklonila som hlavu. Mala by som sa z toho tešiť,
ale ja … ja neviem.
,,Pre boha, Alice!
Veď je to na vás tak vidno. To ako sa na seba dívate, ako sa
držíte za ruky. To všetko. A Niall. Alice, veď ten chlapec ťa
tak veľmi ľúbi.“ povedala a ja som vedela, že má pravdu. Obe
sme to vedeli. No ja som si to nevedela pripustiť. Začala som byť
nervózna.
,,Ako to môžeš
vedieť? Hm? Ako môžeš vedieť, či ma ľúbi? Pýtala si sa ho to
alebo čo?“ zvýšila som hlas.
,,Nemusíš na mňa
hneď kričať.“ povedala potichu a sklonila hlavu.
,,Prepáč, fakt
prepáč, ja len, … ja sa len naňho nechcem príliš viazať. Veď
ako si sama povedala, o pár týždňov ideme domov a ja absolútne
netuším, čo bude potom a všetko to, čo sa tu deje, vždy keď
sme spolu, tak sa naňho viažem viac a viac a potom … no proste
...“ hlas sa mi zlomil a do očí sa mi začali tlačiť slzy.
Videla som, že Amy je na tom tak isto. Už, už sme sa skoro
rozplakali, no Amy to nakoniec v sebe potlačila a povedala:
,,Tak fajn.
Preberieme to neskôr. Nechceme si predsa pokaziť pekný deň. Hm?“
pozrela na mňa a sa usmiala.
,,Máš pravdu.“
povedala som a tiež sa usmiala. Snažili sme sa objať ponad stôl,
no veľmi sa to nedalo.
,,Blbý stôl“
zašepkala mi do ucha, keď sa nám to konečne podarilo. Rozosmiali
sme sa.
,,Ehm, prepáčte, …
čo si dáte?“ prerušil nás čašníkov hlas. Okamžite sme sa od
seba odtrhli a rýchlo sa posadili. Najprv som sa pozerala do zeme,
pretože som sa červenala ako paprika, no keď som zdvihla hlavu,
uvidela som ...
Daj rýchlo dalšiu ... Je kásná :)
OdpovedaťOdstrániť